Z histórie farnosti

 

Z histórie farnosti do roku 1943

Dejiny rímskokatolíckej cirkvi vo Východnej sú úzko zviazané s cirkevným vývojom v susedných Hybiach. Koncom 13. storočia, teda v dobe keď Východná iba vznikala, bola rímskokatolícka farnosť v rozvinutom mestečku Hybe už organizovaná a tamojší farníci sa pripravovali na výstavbu kostola Všetkých svätých. O vtedajšej hospodárskej prosperite Hýb svedčí správa súvisiaca s prvým známym farárom Šimonom, ktorý v roku 1332 pri popise desiatkov priznal ročný príjem, za ktorý by sa vtedy dalo kúpiť 160 bravov. Z vtedajších 20 liptovských farností boli bohatšie len farnosti vo Svätej Mare v Ľupči a Ružomberku. Približne rovnako ako v Hybiach boli ocenené fary vo Svätom Michale a Svätom Mikuláši.

Ani po výstavbe kostola sv. Štefana prvomučeníka v 15. storočí nedokázala neveľká komunita Východnej s prevažne valašským obyvateľstvom uživiť vlastného kňaza. Pomalý sociálno-ekonomický rozvoj obce bol hlavným dôvodom, že správcami rímskokatolíckej farnosti vo Východnej boli dlhú dobu kňazi z  Hýb. Zmienka o prvej drevenej fare vo Východnej existuje až z druhej polovice 17. storočia, ktorú však už začiatkom 18. storočia vtedajší hybský farár údajne prenajal svojmu sluhovi, pretože mu pomáhal vyberať desiatky od farníkov a staral sa o kostol. Tým fara prakticky zanikla.

Z predreformačného obdobia je v Hybiach, okrem Šimona, známe už len meno farára Wolfganga Salzera, ktorý patril ešte ku starej generácii katolíckych kňazov, zúčastňujúcich sa v protitureckých bojoch. V roku 1526 bol v bitke pri Moháči ranený. V jednu augustovú nedeľu roku 1551 mal v kostolnej ohrade okolo seba zhromaždených hybských veriacich, pretože kostol bol v tom čase zaprataný almarami s cennosťami mešťanov, aby ich uchránili pred ohňom a rabovačkami vojakov. Salzer vtedy pri svojom poľnom oltári náhle zomrel. Pochovali ho do kostolnej krypty. Keď však pánovi Hrádku Jánovi Balassovi o niekoľko rokov zomrela manželka, kosti farára Salzera preložili do kostnice a hradnú pani pochovali do krypty.

Gregor (1559-1560) bol síce formálne ešte katolícky kňaz, avšak prikláňal sa už k reformácii. Počas jeho pôsobenia prešiel katolícky kostol v Hybiach na vyše 100 rokov do rúk evanjelikov augsburského vyznania. Akiste takáto situácia vznikla aj vo Východnej.

Od evanjelikov a.v. prevzal v roku 1674 hybskú faru a kostol Bernard Fošner (1674-1677). Pri vtedajšom nedostatku katolíckych farárov bol nielen hybským a východnianskym, ale aj važeckým, štrbským, dovalovským a pribylinským kňazom.

Od nástupu Bernarda Fošnera v roku 1674 do roku 1943, tzn. za vyše 270 rokov sa vo funkcii správcu hybskej farnosti vystriedalo 24 kňazov. Priemerne tu teda každý pôsobil 11 rokov, avšak v rozpätí 1 až 40 rokov. Záviselo to od spoločensko-politických pomerov a ďalších objektívnych i subjektívnych faktorov.

Ján Česnák (1677-1678) bol v Hybiach krátko, pretože necelý rok po príchode ho zajali Thökölyho povstalci. Hneď potom ako sa vykúpil za 100 imperiálov, z Hýb odišiel.

Juraj Jarolim (1679-1688) do Hýb nastúpil v roku 1679, avšak pred návratom Thökölyho povstalcov odišiel. Vrátil sa až po potlačení povstania do nábožensky priveľmi rozbúrenej atmosféry._ Jej príčinou  boli spory medzi katolíkmi a evanjelikmi o kostol Všetkých svätých, počas ktorých ho spolu s učiteľom katolíckej školy napokon z obce vyhnali. Keďže evanjelici nedovolili katolíkom využívať hybský katolícky kostol ani faru, ostrihomský arcibiskup sa rozhodol zriadiť náhradnú faru pri kostole sv. Štefana vo Východnej. Vyslal do nej

Jána Františka Homolaja (1687-1698), ktorý tu účinkoval 11 rokov. Potom sa situácia v Hybiach upokojila, okrem iného aj preto, že tamojší veriaci ev.a.v. cirkvi, najneskôr od roku 1683, mohli vykonávať bohoslužby aj v novom, tzv. artikulárnom kostole. Dočasný spôsob spravovania rímskokatolíckej farnosti z východnianskej fary sa vrátil do Hýb. Tam medzitým prišiel

Juraj Ivanovič (1690-1692) a po ňom

Martin Czabaffy (1692-1732), ktorého začiatkom posledného protihabsburgského povstania Františka Rákocziho II. v roku 1703 z Hýb znova vyhnali. Vrátil sa až porážke kurucov.

Ján Baroš (1729-1770) prišiel do Hýb pomáhať staručkému Czabaffymu, avšak ostal tu rovnako 40 rokov ako jeho predchodca, až do svojej smrti.

Adam Argay (1770-1810) bol ďalším, ktorý v Hybiach zotrval ostatných 40 rokov svojho života. Bol liptovským vicearchidiakonom a dohliadal na 20 farností. Po zmenách v cirkevnej administratíve v roku 1776 pracoval ako archidiakon hornoliptovského dištriktu.

František Rochelt (1810)

Peter Fabo (1810-1833) prežil v roku 1811 v Hybiach veľký požiar a v roku 1831 choleru, ktorá vtedy zachvátila celé severné Slovensko.

Ján Kalveis (1833)

Melicher Andreánsky (1833-1836) sa po príchode do Hýb stal čestným kanonikom. Onedlho ho biskup Jozef Bélik povolal za kanonika do Spišskej Kapituly.

Ondrej Kučma (1836-1851) bol známy najmä veľkou starostlivosťou o školy, za čo mu udelili Kríž so zlatou korunou.. V roku 1843 ho vymenovali za zástupcu archidiakona hornoliptovského okresu a v roku 1851 ako skúseného a rozhľadeného kňaza ho poslali do župného sídla Svätý Mikuláš. V roku 1860 prešiel za kanonika do Spišskej Kapituly. Patril medzi literárne činných kňazov. V osobitnej knihe uverejnil dojmy z epidémie cholery a následnej sedliackej vzbury v roku 1831. V tom období napísal aj latinské básne o umučení Krista Pána a o láske Božej k ľuďom.

Štefan Nikolaj Hýroš (1851-1859) je ďalšou zaujímavou osobnosťou, a to nielen ako správca hybskej farnosti, ale aj z pohľadu upevňovania národného a kultúrneho povedomia Slovákov. Do Hýb prišiel zo spišského seminára, kde vyučoval históriu a cirkevné právo. Z Hýb odišiel do Svätého Michala, kde sa začal viac venovať politickej, kultúrnej a historicko-výskumnej práci. Na memorandovom zhromaždení v Turčianskom Svätom Martine v roku 1861 bol slávnostným rečníkom. Vo svojom prejave požadoval založiť Maticu slovenskú, a stal sa jej zakladajúcim členom. Na zhromaždení Liptovskej stolice v jeseni 1861 požadoval zavedenie slovenčiny ako úradnej reči. Bol pri založení Spolku sv. Vojtecha. V roku  1863 oslávil jubileum príchodu sv. Cyrila a Metoda na Slovensko článkami, básňami, takmer každodennými pobožnosťami a vysadením lipového “cyrilometodského hája” na vŕšku pri michalskom kostole, v ktorom je pochovaný. Z jeho historických prác je najznámejšia kniha Zámok Likava a jeho páni. Okrem toho spracoval dejiny najstarších kostolov v Liptove, niektorých významných rodov, uverejnil historické listiny Ružomberka a Nemeckej Ľupče a privilégiách šoltýsov v Stankovanoch. Niekoľko ďalších príspevkov uverejnil v Letopisoch Matice slovenskej i v iných odborných časopisoch.

Ján Samuely (1860-1871)

Ján Otto (1871)

Alojz Szitkey (1871-1872)

Juraj Čurila (1873-1889)

Anton Klimčík (1889-1918)

Martin Jablonský (1918-1919)

Ladislav Mikula (1919-1925) bol dekanom a horlivým, medzi veriacimi veľmi obľúbeným, kňazom.

Eduard Gazdík (1925-1926) prišiel do Hýb zo Spišskej Kapituly, kde vyučoval slovenčinu. Nezištným prístupom si dokázal získať priazeň farníkov. Aj peniaze, ktoré dostal pri kolede vracal na cirkevné účely.

Ján Bukna (1926) sa prejavil ako výborný kazateľ.

Jozef Daňko (1926-1931)

Otto Holúsek (1931-1938) bol mimoriadne činný kňaz. Pravidelne navštevoval katolícku školu vo Východnej. V roku 1932 založil vo Východnej Katolícky kruh, ktorý združoval mladých i starých do spoločenstva upriameného na samovzdelávanie, na prípravu rozličných „besiedok“ a iných kultúrnych podujatí. Rovnako aktívny bol v Hybiach, kde si získal obľubu najmä preto, že mal vrelý vzťah k obci a pomáhal jej všade, kde bolo potrebné. V roku 1938 odišiel za spirituála do spišského seminára.

Štefan Šmálik (1938-1946), významný cirkevný historik patril medzi mimoriadne vzdelaných kňazov. Do jeho života hlboko zasiahol február 1948 a udalosti, ktoré po ňom nasledovali. V rámci tzv. Katolíckej akcie, zacielenej na paralyzovanie náboženského života, ho v septembri 1951 zatkli a obvinili z údajnej velezrady a so spojenectva s Vatikánom. V roku 1954 ho odsúdili na 13 rokov väznenia. V máji 1962 mu udelili amnestiu. Z väzenia sa vrátil k rodičom do Smižian. Keďže ešte nemohol vykonávať kňazské povolanie, pracoval najprv ako robotník, neskôr ako úradník v mlyne v Spišskej Novej Vsi. Koncom roku 1965 znova začal ako kaplán v Spišskom Podhradí. V decembri 1966 odišiel do  Liptovského Trnovca, kde pôsobil päť rokov a napokon, v roku 1971 do Tvrdošína. Svoju celoživotnú bádateľskú prácu zhrnul v knihe Boží ľud na cestách. Protináboženský tlak a útoky na cirkev opísal a historicky zdokumentoval v knihe Veľký štyridsaťročný pôst na Slovensku. Známe sú jeho preklady francúzskych náboženských kníh.

Štefan Šmálik bol posledným hybským farárom, ktorí zo svojej právomoci vykonávali cirkevné obrady vo Východnej, tzn. podľa potreby farníkov, avšak bohoslužby obvykle iba každú druhú nedeľu, alebo na väčšie sviatky. Inak chodili veriaci na sväté omše do Hýb pešo a spravidla naboso starou cestou cez Ziert. Situácia sa zmenila v roku 1943, keď si východnianski farníci dokázali za peniaze utŕžené za drevo po veternej kalamite v roku 1941 postaviť terajšiu faru, do ktorej sa nasťahoval pán farár Ján Kováč.

(Upravené podľa knižky Koreň Milan: Východná. Kostol sv. Štefana prvomučeníka a ľudia okolo neho. Poprad 1999, Marmota Press. 80 s.)

Farnosť Východná po roku 1943

Vznik farnosti je v roku 1943 do tohto roku bola Východná filiálkou farnosti Hybe. Od vzniku farnosti 20. augusta 1943 pôsobil ako prvý východniansky farár – vdp. Ján Kováč, ktorý tu bol farárom 55 rokov až do svojej smrti.

V súčastnosti (12/2017) v obci Východná žije 2357 obyvateľov a z toho je 510 katolíkov.