JÁN KOVÁČ A PIRÁTI KRÁSY

V  roku 1943 nastúpil do novovybudovanej fary vo Východnej vdp. Ján Kováč. Od prvého historicky známeho rímskokatolíckeho kňaza vo Východnej Jána Františka Homolaja, ktorý tu pôsobil v rokoch 1687-1698, trvalo teda takmer 250 rokov, než do Východnej prišiel natrvalo katolícky kňaz.

 

Ján Kováč sa narodil v Zemianskych Kostoľanoch-Navojovciach 13. februára 1915. Za kňaza bol vysvätený 21. júna 1939. Ako kaplán bol pridelený najprv do Liptovskej Svätej Alžbety a od roku 1940 do Nižnej Lipnice na Orave. Od roku 1943 až do svojej smrti, t.j. nepretržitých 55 rokov, bol správcom našej farnosti. Zomrel 9. júla 1998 v 59. roku svojho kňazstva. Ako prvý rímskokatolícky kňaz je pochovaný na východnianskom cintoríne.

Tajomník Spolku slovenských spisovateľov Michal Chuda v nekrológu s názvom Spomienka na Jána Kováča v týždenníku Kultúra (č.13 z 2. septembra 1998) opísal stretnutia, pri ktorých v Jánovi Kováčovi nevidel len horlivého kňaza, ale aj literárneho tvorcu, znalca a milovníka literatúry. Opísal ho ako výraznú osobnosť spomedzi nezabudnuteľných „pirátov krásy“. V tejto súvislosti vyzdvihuje najmä jeho preklady diel sv. Augustína Vyznania a Boží štát a diela sv. Františka Saleského s názvom Filotea.

Nie je teda náhoda, že v rozlúčkovom príhovore na pohrebe vdp. farára Jána Kováča v rímskokatolíckom kostole vo Východnej 14. júla 1998 sa tejto témy dotkla aj známa slovenská rozhlasová hlásateľka pani Hana Kostolanská-Ušáková, sestra ďalšieho z „pirátov krásy“ Paľka Ušáka-Olivu. V predvečer pohrebu mi plná dojatia na terase nášho domu o nich porozprávala viac. Na potvrdenie svojich slov mi nechala spomienkovú reč pána farára Kováča, ktorú predniesol pri 50. výročí úmrtia kňaza a básnika Paľka Ušáka-Olivu.

Pán farár Kováč ho začína slovami: – Som posledný z jeho blízkych priateľov, nemám v úmysle zhodnocovať jeho literárnu činnosť, o tom sa v poslednom čase hovorí dosť v časopisoch.…Ja tu chcem len spomenúť naše priateľstvo, naše úsilie a plány, našu mladú horlivosť a nadšenie vstúpiť do literatúry a čosi doniesť do slovenskej spisby, každý podľa svojich možností a nadania. Vo svojej prvej a poslednej básnickej zbierke Oblaky napísal mi venovanie: Jano, toto pre spomienku, že nás spájalo pirátske priateľstvo… Možno niekoho zaujíma slovo pirát a pirátske priateľstvo. Vysvetlenie na to je práve ako poznámka na začiatku knihy Oblaky. Citujem: Pod spišským nebom zapadol som do hŕstky priateľov, s ktorými sme hľadali rajskú tvár vecí. Mladosť má povždy nadostač nadšenia a túžob, takže ich načim zavše ututlávať, aby sa v nich srdce nerozpadlo ako lupene kvetu v lúčoch slnečných“.

Ďalej pokračuje: – Ktorýsi z nás raz po bezsennej noci pomenoval nás pirátmi krásy. Rozleteli sme sa ako čierni havrani do noci. A venovanie v básnickej zbierke Oblaky hovorí: Vám, priatelia piráti, venujem torzá svojich snov a vidín nenáročne. Nenáročne preto, lebo – ako hovorí veľký autor Zúfalca – nevieme nikdy, kto dáva, ani kto prijíma. Vám a hviezdam, ktoré sme milovali, našim osudom, ktoré sme tvorili v diaľkach. To je vysvetlenie slov „piráti krásy“. Hľadať krásu, vlastne objavovať krásu v prírode tam, kde obyčajný človek prechádza vedľa krásy, a nevidí ju. Básnik nás upozorňuje na to, aby sme išli životom aspoň niekedy s otvorenými očami a videli to, čo nebeský Otec stvoril a poukladal vedľa nás, aby sme neboli slepí. Istým spôsobom nám tým otvára oči.

„Piráti krásy“ bolo teda pomenovanie skupiny niekoľkých študentov, budúcich katolíckych kňazov, v Kňazskom seminári v Spišskom Podhradí. Vo svojej spomienke ich pán farár Kováč identifikuje: – Bolo nás päť: Paľo Ušák-Oliva, Janko Silan, Mikuláš Šprinc –  tri duše básnické. Štefan Schelling ako organizátor, redaktor edície Slovo, v ktorej mali vychádzať naše knižky. Piaty bol Ján Kováč, ktorý sa zaviazal zaoberať sa prekladateľskou činnosťou. Ako prvá knižka je preklad z diela pátra Petra Lipperta – S.J. z nemčiny pod názvom O láske a bolesti. Prekladali sme traja – dr.Ladislav Hanus, Mikuláš Šprinc a ja. To mala byť akoby vstupná ukážka pre slovenských čitateľov … V našich rozhovoroch sme často plánovali, čo budeme robiť na poli literárnom. Bolo toho dosť. Pravda, neskôr sa naše spoločenstvo rozišlo. Prvý odišiel milý Paľko Ušák-Oliva. Potom odišiel Schelling. Hnaný žitia nevôľou nasledoval ho Šprinc. Zostali sme iba dvaja, Janko Silan a ja. Janko Silan zakotvil vo Verbume, ja som smeroval do Spolku sv. Vojtecha, kde vyšli Vyznania od sv. Augustína a neskoršie Boží štát – preklady z latinčiny. Misionári Božieho slova v Nitre vydali môj preklad Filotey. Janko Silan vydal niekoľko kníh tu na Slovensku, Šprinc vydával v Amerike. Napokon odišiel Janko Silan, pochovaný je vo Važci, Šprinc umrel v Amerike, a tak som zatiaľ živý iba ja. Je potrebné k tomu povedať, že tieto slová pán farár Kováč vyslovil 2. marca 1991 na cintoríne v Poprade-Veľkej.

Zásluhy pána farára Kováča na literárnom poli možno koncentrovanejšie vystihol tajomník Spolku slovenských spisovateľov Michal Chuda v spomínanom nekrológu v týždenníku Kultúra: – Bolo by pekné, spravodlivé a dôstojné, keby na farskej budove vo Východnej bola umiestnená pamätná tabuľa, že tu na jednom mieste žil kňaz, ktorý do slovenčiny preložil Vyznania a Boží štát od sv. Augustína, čo sa stalo prvý raz od čias veľkého autora. Je to dejinná udalosť.

Myšlienky sa ujal vdp. Stanislav Misal. Na pravú stranu vchodu do rímskokatolíckej fary dal vyhotoviť pamätnú tabuľu s nápisom:

V tejto fare žil

55 rokov

vdp. JÁN KOVÁČ

* 13.2.1915

 9.7.1998

dlhoročný farár vo Východnej,

prekladateľ diel sv. Augustína

a sv. Františka Saleského,

autor projektu liptovských

svätcov vo farskom kostole

vo Východnej.

Na pamiatku 100. výročia narodenia.

Východná 14.2.2015.

(Upravené a doplnené podľa knižky Koreň Milan: Východná. Kostol sv. Štefana prvomučeníka a ľudia okolo neho. Poprad 1999, Marmota Press. 80 s.)