Birmovanie

Sviatosť birmovania zdokonaľuje krstnú milosť. Je to sviatosť, ktorá dáva Ducha Svätého, aby nás hlbšie zakorenil v Božom synovstve, pevnejšie včlenil do Krista, posilnil naše spojenie s Cirkvou, väčšmi nás zapojil do jej poslania a pomáhal nám vydávať svedectvo o kresťanskej viere slovom, ktoré sprevádzajú skutky.
Birmovanie je sviatosť, v ktorej sa udeľuje znovuzrodenému duchovná sila, v ktorej sa birmovanec skrze vkladanie rúk, mazanie krizmou a modlitbu napĺňa Duchom Svätým k vnútornému posilneniu a odvážnemu vyznaniu viery.
Ježiš prisľúbil apoštolom Ducha Svätého. Na desiaty deň po Nanebovstúpení sa tento prísľub vyplnil:

„Príchod Ducha Svätého. – Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor a naplnil celý dom, v ktorom boli.
I zjavil sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť“ (Sk 2, 1-4).
Na túto udalosť si spomíname aj v súčasnosti na Turíce. Odvtedy túto moc sprostredkovávali pokrsteným apoštoli a dnes nástupcovia apoštolov – biskupi, vkladaním rúk na pokrstených:
Keď sa apoštoli, ktorí boli v Jeruzaleme, dopočuli, že Samária prijala Božie slovo, vyslali k nim Petra a Jána. Oni ta zašli a modlili sa za nich, aby dostali Ducha Svätého, lebo na nikoho z nich ešte nezostúpil; boli iba pokrstení v mene Pána Ježiša. Potom na nich vložili ruky a dostali Ducha Svätého (Sk 8, 14-17). A keď na nich Pavol vložil ruky, zostúpil na nich Duch Svätý; i hovorili jazykmi a prorokovali. Spolu ich bolo asi dvanásť mužov. (Sk 19, 6-7)
Aby sa lepšie naznačil dar Ducha Svätého, čoskoro sa ku vkladaniu rúk pridalo pomazanie vonným olejom (krizmou). Toto pomazanie objasňuje meno „kresťan“, to znamená „pomazaný“ a je odvodené od mena samého Krista (grécke Christos – Pomazaný), ktorého „Boh pomazal Duchom Svätým“ (Sk 10, 38). Obrad pomazania jestvuje až podnes na Východe aj na Západe. Preto sa táto sviatosť na Východe volá krizmácia, t.j. pomazanie krizmou a na Západe názov confirmatio (lat. slovo) čo znamená posilnenie a táto sviatosť potvrdzuje krst a posilňuje krstnú milosť.

Priebeh slávenia sviatosti birmovania

Sláveniu samotného birmovania predchádza posvätenie svätej krizmy. Svätí ju biskup na Zelený štvrtok v omši svätenia olejov pre celú svoju diecézu.
Keď sa birmovanie slávi oddelene od krstu, ako je to v rímskom obrade, liturgia sviatosti sa začína obnovením krstných sľubov a vyznaním viery birmovancov. Pri krste dieťa ešte nevedelo vyznať osobne svoju vieru, ktorá sa žiadala od rodičov, a krstných rodičov pri krste dieťaťa, aby vo viere Cirkvi mohlo byť pokrstené. Teraz birmovanec dokazuje, že si túto vieru osvojil. Vyznanie viery pred biskupom a Cirkvou má ešte aj ten význam, že si birmovanec uvedomuje svoju zodpovednosť za Cirkev.
Biskup najprv vyzve ľud na modlitbu. Po chvíli ticha vystrie spolu s kňazmi, čo mu budú pomáhať pri birmovaní, ruky nad birmovancov a potom sa modlí veľmi dôležitú modlitbu, v ktorej prosí Otca, aby na tých, ktorých už znovuzrodil z vody a z Ducha Svätého, zoslal Ducha Obhajcu, Tešiteľa s jeho siedmimi darmi. Tento úkon je už od čias apoštolov znakom daru Ducha. Nasleduje podstatný obrad sviatosti. V latinskom obrade „sa sviatosť birmovania udeľuje pomazaním krizmou na čele, ktoré sa koná vkladaním rúk a slovami: „Prijmi znak Daru Ducha Svätého.“ Birmovanec odpovie: Amen. Biskup pozdraví birmovanca: Pokoj s Tebou. On odpovie: I s duchom tvojím.Birmovanie
Birmovanec v hĺbke svojej bytosti dostáva znak od Ducha Svätého, že neodvolateľne patrí Kristovi a Cirkvi.
Olej krizmy naznačuje duchovnú silu, ktorú birmovanec dostáva pri birmovaní.
Balzam v krizme znamená ľúbeznú vôňu kresťanského života, akým má birmovanec žiť.
Znak kríža na čele značí, že sa birmovanec nikdy nebude hanbiť za kríž a že bude svoju vieru pred svetom vyznávať.
Pozdrav pokoja je veľkonočným pozdravom, ktorým vzkriesený Pán pozdravil apoštolov. Tento pozdrav sa rezervuje biskupovi: kresťanské spoločenstvo, ktoré pochádza z Kristovej Veľkej noci, je v podstate veľkonočným spoločenstvom.

Eucharistická obeta je vyvrcholením uvedenia do kresťanského života. Svätým prijímaním sa spečaťuje vernosť a láska ku Kristovi, ktorú v nás rozlieva Duch Svätý. Eucharistia bude pre pobirmovaného človeka centrom jeho duchovného života, lebo v nej je všetko dobro. Skrze Eucharistiu všetci sme v jednom Duchu jedno telo, tajomné Kristovo telo.

Účinok sviatosti birmovania

spočíva v osobitnom vyliatí Ducha Svätého, aké kedysi apoštoli dostali v deň Turíc.

Sviatosť birmovania prináša

vzrast a prehĺbenie krstnej milosti, rozmnoženie posväcujúcej milosti, zveľadenie darov Ducha Svätého v nás, naše pevnejšie zjednotenie s Kristom, zdokonalenie nášho spojenia s Cirkvou, osobitnú silu Ducha Svätého, aby sme ako praví Kristovi svedkovia slovom i skutkom šírili a bránili vieru, aby sme odvážne vyznávali Kristovo meno, vtláča do duše nezmazateľný duchovný znak „charakter“, ktorý znamená, že Ježiš Kristus označil pečaťou svojho Ducha a obdaril ho mocou z výsosti, aby bol jeho svedkom. Preto môže birmovanie prijať kresťan tak ako krst – len raz v živote.
Sviatosť birmovania môže a má prijať každý pokrstený, ktorý ešte nebol birmovaný.
Pretože krst, birmovanie a Eucharistia tvoria jednotu, veriaci sú povinní prijať túto sviatosť vo vhodnom čase, lebo sviatosť krstu je síce bez birmovania a Eucharistie platná a účinná, ale uvádzanie do kresťanského života ostáva neúplné.
Každý kresťan, obzvlášť pobirmovaný, musí svoje kresťanstvo osvedčiť vo svete svojím životom z viery a bojovať proti všetkým neduhom tohto sveta a cítiť za tento posilnený život viery osobitnú zodpovednosť – k tomu dostal silu.
Vo vzťahu k poslednému cieľu človeka – k spáse, birmovanie nebolo a nie je nevyhnutne potrebné k spáse, aj keď má veľký význam pre napĺňanie tohto cieľa človeka. To znamená, že pokrstený človek môže aj bez birmovania dosiahnuť večnú spásu. Kánonické právo však predpisuje veriacim prijať túto sviatosť, pokiaľ je k tomu príležitosť. Kto by túto sviatosť zatvrdilo odmietal a neprijal by ju z pohŕdania, ťažko hreší.

Vysluhovateľ birmovania

Prvotným a riadnym vysluhovateľom je biskup. Už z tradície Cirkvi je vkladanie rúk a pokrstné pomazanie vyhradeným právom biskupa. To ostalo v platnosti aj v dnešnej sviatostnej praxi Cirkvi.
Mimoriadnym vysluhovateľom sviatosti je kňaz (presbyter), alebo viacerí kňazi, ktorých z vážnych dôvodov na to splnomocnil biskup. Ak je kresťan v nebezpečenstve smrti, môže mu birmovanie udeliť ktorýkoľvek kňaz. Vyžaduje sa však, aby mal v každom z týchto prípadov olej posvätený biskupom.

Podmienky prijatia sviatosti birmovania

Prijímateľ musí byť pokrstený, ale nepobirmovaný, musí byť v stave milosti, vhodne poučený a schopný obnoviť krstné sľuby. Ak je prijímateľ sviatosti birmovania schopný užívania rozumu, je tendencia posúvať vekovú hranicu skutočnej dospelosti. Najčastejšie zaužívaná prax na Slovensku je od 12-20 rokov veku.
Každý birmovanec má mať podľa možnosti birmovného rodiča, ktorý sa má starať, aby si pobirmovaný plnil povinnosti súvisiace s touto sviatosťou. Birmovný rodič má spĺňať podmienky platné pre krstných rodičov. Cirkev odporúča, aby birmovným rodičom bol jeden z krstných rodičov, ak je to možné (viď. Článok o krste)

Rozjímanie o Duchu Svätom

Zoslanie Ducha Svätého na deň Turíc nebolo jednorazovou udalosťou v živote Cirkvi. Tešiteľ ju stále posväcuje, taktiež ustavične posväcuje mnohými vnuknutiami každú dušu. Sú to všetky vyrušenia, podnety, vnútorné napomenutia a výčitky, záblesky svetla a osvietenia, ktoré Boh v nás vykonáva. Posilňuje naše srdcia svojím požehnaním, starostlivosťou a otcovskou láskou, aby nás prebudil,, pritiahol k svätým čnostiam, k dobrým predsavzatiam, slovom k všetkému tomu, čo nás privedie do večného života.
Všetci v Krista veriaci majú milú povinnosť ohlasovať, že Kristus vstal z mŕtvych pre našu spásu.
V posledných dňoch, hovorí Boh, vylejem zo svojho Ducha na každé telo: vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať, vaši mladíci budú mať videnia a vaši starci budú snívať sny. (Sk 2,17)
Toto káže Peter ráno na Turíce, ktorými sa už začína epocha posledných dní, keď Duch Svätý novým spôsobom zostupuje na tých, čo veria, že Ježiš je Božím Synom, a plnia Jeho učenie. /* 2
Ak chceme žiť v hlbokom spoločenstve s Duchom Svätým, najúčinnejšie je obrátiť sa na našu najsvätejšiu Matku Máriu, ktorá najlepšie zo všetkých stvorení dokázala odpovedať na podnety Ducha Svätého.
Rovnako dôležitý je život modlitby. Kresťanský život vyžaduje nepretržitý dialóg s trojjediným Bohom a k tomuto dôvernému vzťahu nás vedie práve Boží Duch… Zvyknime si pravidelne sa utiekať k Duchu Svätému, ktorý nás privedie k svätosti; dôverovať mu, prosiť ho o pomoc, cítiť jeho blízkosť. Takto sa bude zväčšovať aj naše úbohé srdce, budeme stále viac túžiť milovať Boha a kvôli nemu aj všetkých ľudí. „Nik nemôže povedať: „Ježiš je Pán,“ iba ak v Duchu Svätom (1 Kor 12,3).
Cirkev nás povzbudzuje, aby sme vzývali Ducha Svätého ako vnútorného Učiteľa kresťanskej modlitby.“
Tešiteľ pôsobí v našej duši neprestajne; bez podnetu Ducha Svätého nedokážeme vypovedať ani jedinú modlitbu. Je prítomný počas našej modlitby a podnecuje nás v nej rovnako aj pri čítaní evanjelia; pri rozmýšľaní o nejakej pravde viery, o ktorej sme už neraz uvažovali, keď odhaľujeme nové svetlo v rade, ktorú sme dostali. Duch Svätý nás jemne povzbudzuje vyznávať svoje hriechy vo sviatosti pokánia, spontánne pozdvihnúť srdce k Bohu, vykonať dobrý skutok.
Keď si uvedomíme, že naše posväcovanie a apoštolská účinnosť závisia od našej odpovede na podnety Ducha Svätého, pocítime potrebu častej úpenlivej prosby: Očisť, čo je skalené; zavlaž, čo je znavené; uzdrav, čo je zranené; ohni, čo je stŕpnuté; naprav, čo je zblúdené. Dobre totiž vieme, že v našom vnútri je veľa nedostatkov, rán, chorých a vyschnutých miest.
Duch Svätý je ten, ktorý nás vedie, aby sme prilipli ku Kristovmu učeniu a do hĺbky ho pochopili; to On nám dáva svetlo, aby sme si uvedomovali svoje osobné povolanie a silu na uskutočnenie všetkého, čo Boh od nás očakáva.

Dary Ducha Svätého

Morálny život kresťanov posilňujú dary Ducha Svätého. Sú darmi Boha duši, aby mohla dokonalejšie a bez námahy konať dobré skutky, v ktorých sa odráža jej láska k Bohu – jej svätosť: pripomínanie si Božej prítomnosti, láska k blížnemu, obetovanie práce, malé umŕtvovania v priebehu celého dňa. Dary Ducha Svätého sú stále dispozície, ktoré robia človeka ochotným riadiť sa vnuknutiami Ducha Svätého… Duch Svätý nás cez ne povzbudzuje k túžbe po dosiahnutí evanjeliových blahoslavenstiev, ktoré sú – ako puky rozvíjajúcich sa jarných kvetov – závdavkom nebeskej krásy. Dávajú duši jemnocit pre Boha, vnímavosť pre jeho hlas, pre jeho ruku, pre jeho vôľu. Božie podnety prijíma naša duša nie ako cudzie, ale ako dôverné, ochotne a s radosťou.
Je sedem darov Ducha Svätého: 1. dar múdrosti a 2. rozumu; 3. dar rady a 4. sily, 5. dar poznania a 6. nábožnosti a 7. dar bázne pred Pánom. A keďže všetci veriaci pokrstení v Kristovi tvoria jeho tajomné telo, majú skrze Ducha aj účasť na Kristových daroch. Hoci sme už pri krste dostali dary Ducha Svätého, božské a mravné čnosti, Duch Svätý nám pri birmovaní tieto dary osobitne zdokonalil a rozhojnil.

Dar múdrosti
Vyliatie Ducha Svätého udeľuje dar múdrosti, ktorý je s nami a podnecuje nás na cestu života. Boží Duch je vnútorným Učiteľom, ktorý robí múdrym srdce jednoduchého človeka a otvára ho, aby prijalo slovo Ježiša Krista, Múdrosť Otca. Dar múdrosti je nadprirodzená vliata schopnosť chápať zmysel života a vzťah človeka k Bohu. Človek obdarený týmto darom v Bohu vidí pôvodcu všetkých stvorených vecí a svoj cieľ. Týmto darom Duch Svätý osvecuje a zdokonaľuje v nás čnosť viery. Človek, ktorý má a používa dar múdrosti, posudzuje všetko spod zorného uhla večnosti a jasne chápe, že „čo osoží človeku, keby aj celý svet získal a svojej duši by uškodil“ (Mt 16, 26). Ľahšie chápe a znáša aj rozličné protivenstvá, lebo vie, že „tým, čo milujú Boha všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28), a raduje sa, že má „účasť na Kristových utrpeniach“ (1 Pt 4, 13). Človek obdarený múdrosťou vidí v prírode Božie stopy a počuje ako hudbu vesmíru slová žalmu: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“ (Ž 19, 2).

Dar rozumu
Je to dar ktorým sa osvecuje náš rozum, odhaľuje našej mysli Božiu vôľu. aby sme ľahšie a hlbšie poznávali pravdy Božieho zjavenia. Kto môže poznať Božie myšlienky, ak ho nevedie Kristov Duch? Týmto darom sa
nám otvára pravý zmysel Písma. Pomocou daru rozumu lepšie chápeme zmysel liturgických obradov, ktoré nám sprítomňujú tajomstvá spásy. Osvietení týmto darom lepšie chápeme a poznávame život, utrpenie a účinkovanie Ježiša Krista, dejiny Cirkvi a vieme povedať s apoštolom: „Viem, komu som uveril“ (2 Tim 1, 12). Dar rozumu pôsobí, že aj tí najjednoduchší ľudia vedia chápať Božie pravdy. Pán Ježiš velebí Otca, že zjavil maličkým tieto veci (porov. Mt 11, 25), ktoré nechápu múdri a učení tohto sveta.

Dar rady
Tento dar v nás zdokonaľuje čnosť opatrnosti. Dobrá rada nad zlato je potrebná vo svetských záležitostiach, no najmä v duchovných. Štátnici majú svojich odborných poradcov, pre duchovný život, nám je poradcom, tešiteľom Duch Svätý. Mnohokrát stojíme pred dilemou: Čo si vyvoliť? Nejeden kresťan sa rozhodne pre pozemské výhody za cenu ohrozenia viery a stratu charakteru. Máme vzývať často aj Pannu Máriu, Matku dobrej rady, ktorá plná milosti Ducha Svätého pomáhala apoštolom a pomáha aj Cirkvi. Pre duchovný život je veľmi dobré, keď máme spoľahlivého duchovného radcu – spovedníka.

Dar sily
Sila je božský dar, ktorý nás robí pevnými vo viere, dáva nám silu odporovať zlu a odvahu svedčiť slovami i skutkami o ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi. Tento dar posilňuje našu vôľu. Niekto môže byť telesne silný, ale duchovne je slaboch a naopak, niektorí telesne slabí ľudia, sú duchovne silní. Kristus od nás žiada určitý stupeň hrdinstva. Preto nám dáva Ducha sily. Tento dar zvlášť potrebujú mladí ľudia, veď musia častejšie bojovať proti pokušeniam tela, sveta a diabla. Veľkú silu potrebujú aj chorí, aby znášali s kresťanskou trpezlivosťou utrpenia a na vlastnom tele dopĺňali to, „čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol. 1, 24).

Dar poznania
Tento dar prenáša múdrosť a rozumnosť do praktickej polohy; zdokonaľuje v nás čnosť lásky k Bohu a k blížnemu a robí nás schopnými poznať a okúsiť Božie skutočnosti v ich najhlbších základoch a príčinách. Dar poznania viac pôsobí na srdce než na rozum, tak ako sa ľahšie a bližšie dostaneme k Bohu láskou ako len chladným rozumom. Osvietení týmto darom poznávame Kristovu lásku presahujúcu každé poznanie (porov. Ef 3, 10-19) a dosahujeme „bohatstvo plného chápania a poznania Božieho tajomstva, Krista, v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania“ Kol 2, 2-3). Človek obdarený darom poznania má teda osobitnú schopnosť poznávať a konať, čo slúži na Božiu slávu, na spásu seba i blížneho. Všetko koná z lásky a už tu na zemi pociťuje predchuť nebeských radostí. So žalmistom môžeme hovoriť: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán“ (Ž 34, 9). Svätý Augustín, ktorý až neskôr spoznal Božie tajomstvá, zvolal: „Ó Krása vždy dávna a vždy nová, neskoro som ťa poznal, neskoro som ťa miloval“ (Vyznania X, 27).

Dar nábožnosti
Tento dar zdokonaľuje v nás mravnú čnosť spravodlivosti a čnosť nábožnosti a modlitby. Vedie nás k Bohu v synovskej dôvere, láske a nežnosti. Posilnení týmto darom uznávame Boha nielen za svojho najvyššieho Pána, ale aj za svojho nebeského Otca, ktorý s láskou hľadí na nás a ku ktorému sa môžeme vždy s dôverou obrátiť so slovami: „ Otče náš… Podľa svätého Tomáša opravdivá nábožnosť je túžba duše milovať Boha ako Otca, zachovávať jeho príkazy, a tak sa mu zapáčiť. Tento dar v nás vzbudzuje cit synovskej úcty a dôvery k nebeskému Otcovi a vedie nás k nábožnému plneniu Božích a cirkevných prikázaní. Taktiež nás povzbudzuje a vedie modlitbe. Kto spolupracuje s týmto darom, rád sa modlí, s radosťou sa zúčastňuje na svätej omši a pobožnostiach, rád sa zdržiava pri svätostánku v tichej adorácii, že môže hovoriť s apoštolom Petrom: „Pane, dobre je nám tu“ (Mt 17, 4). Dar nábožnosti v nás vzbudzuje lásku a úctu ku všetkému, čo je v úzkej spojitosti s Bohom: lásku a úctu k Cirkvi, pápežovi, biskupom, kňazom, k posvätným miestam a veciam. Tento dar je veľmi potrebný v duchovnom živote, ako nás na to napomína aj apoštol Pavol: „Cvič sa v nábožnosti! Lebo telesné cvičenie málo osoží, ale nábožnosť je užitočná na všetko a má prisľúbenie pre terajší aj budúci život“ (1 Tim 4, 7-8).

Dar bázne pred Pánom
Tento dar zdokonaľuje v nás čnosť nádeje. Bázeň pred Pánom, to nie je strach otrocký, ale synovský, totiž, že sa bojíme uraziť Božiu velebu a stratiť Božiu milosť. Dar bázne pred Pánom spočíva v tom, že si živo uvedomujeme nekonečnú Božiu velebu a zvrchovanosť, ktorú sa neodvážime uraziť, veď sme pred Pánom prach a popol, ale z jeho milosti sme Božie deti. Taktiež si uvedomujeme strašnú ošklivosť a nebezpečnosť hriechu, a preto sa ho chránime ako najväčšieho zla. Sväté písmo, teda Božie slovo nás veľmi napomína na bohabojnosť: „Utekajme pred hriechom ako pred hadom, lebo keď sa k nemu priblížiš, uštipne ťa“ (Sir 21, 2). Apoštol Pavol nás dôrazne napomína: „S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse“ (Flp 2, 12). Nešťastím veriacich je, že sa neboja hriechu, alebo nepokladajú hriech za niečo hrozné. U mnohých sa stráca pocit viny, a to je veľmi nebezpečné. Veď ide o večnú spásu Preto je tak veľmi dôležité rozvíjať dar nábožnosti.

Prevzaté z http://fara.ivanka.sk/sviatost-birmovania.html