Choroba a utrpenie vždy patrili k najťažším problémom, ktoré človek skusuje v tomto živote. V chorobe spoznáva svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť, ale človeku môže tiež pomáhať v dozrievaní: pomáha mu poznávať v živote nepodstatné a obracať sa k tomu, čo je dôležité. Choroba človeka veľmi často donúti hľadať Boha a navrátiť sa k nemu.
Je potrebné sprostredkovať chorému stretnutie s Kristom prostredníctvom modlitieb a sviatostí, ktoré v osobe Ježiša Krista vysluhuje kňaz. Ide o sviatosť zmierenia, sviatosť pomazania chorých a Oltárnu sviatosť.
„Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí” (Mt 9, 12). Ježiš – Boh je tým lekárom, ktorý má moc uzdraviť telo i dušu človeka. Mnohí za ním prichádzali, aby sa ho mohli dotknúť, „lebo vychádzala z neho sila a uzdravovala všetkých” (Lk 6, 19).
má udeliť osobitnú milosť kresťanovi, ktorý prežíva ťažkosti, súvisiace s chorobou alebo starobou. Prijať sväté pomazania má veriaci už vtedy, keď je vážnejšie chorý.
Podstata slávenia tejto sviatosti spočíva v pomazaní chorého posväteným olejom na čelo a ruky (v rímskom obrade), ale aj na iné časti tela (vo východnom obrade) a vo sviatostných slovách, ktoré sprevádzajú pomazania.
Účinky sviatostného pomazania, ktoré človek prijíma, sú:
„Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu.“ (Jak 5, 14-15)
Treba pripomenúť, že po Druhom vatikánskom koncile sa zmenili podmienky prijímania sviatosti pomazania chorých. Táto sviatosť sa už nenazýva a ani nechápe ako posledné pomazanie, ktoré sa v minulosti vysluhovalo len zomierajúcim, ale je určená chorým a starým ľuďom. Z tohto pohľadu môže človek prijať sviatosť pomazania chorých aj viac ráz v živote, dokonca aj opakovane počas tej istej choroby, ak sa zdravotný stav človeka zhorší alebo ak sa u starého človeka stupňuje slabosť. (Pokladať sviatosť pomazania chorých za sviatosť umierajúcich sa prieči slovám svätého apoštola Jakuba (Jak 5, 14-15), ktorý hovorí o možnom uzdravení, a je to v rozpore aj s modlitbami Cirkvi pri pomazaní, v ktorých je reč o možnosti návratu chorého k jeho predošlým prácam.)
Nielen kňazi, ale i príbuzní a ostatní veriaci by mali povzbudzovať chorých na prijatie tejto sviatosti, poučovať ich o zmysle ľudskej choroby v tajomstve spásy a nabádať ich, aby spájali svoje utrpenie s trpiacim Kristom. Chorí majú cítiť, že nie sú sami, ani zbytoční, ani na ťarchu, ale že ich utrpenie má význam, lebo svojimi obetami môžu spolupracovať na duchovnej obnove svojej rodiny, farnosti i Cirkvi.
Pri vysluhovaní sviatosti pomazania chorých by človek nemal ostať s kňazom sám, lebo táto sviatosť sa má sláviť v spoločenstve. Chorý by mal byť obklopený príbuznými alebo veriacimi z cirkevného spoločenstva a tí by sa mali usilovať o príjemnú duchovnú atmosféru, v ktorej by cítil ich blízkosť a duchovnú spolupatričnosť.
Ak je chorý v nebezpečenstve smrti, o to naliehavejšou povinnosťou príbuzných či veriacich z cirkevného spoločenstva je zavolať kňaza.
Prirodzene, že je lepšie zavolať kňaza skôr, aby mohol chorý prijať sviatosti pri plnom vedomí, no keď sa to nestihne a chorý je už v stave agónie, aj vtedy je potrebné kňaza zavolať. Hoci sa už dotyčný nemôže spovedať, kňaz s ním vzbudí ľútosť, dá mu rozhrešenie a udelí mu úplne odpustky. Vyslúžením sviatosti pomazania chorých mu môže sprostredkovať osobitnú Božiu milosť – odpustenie hriechov, ak to chorý nemohol prijať vo sviatosti pokánia – ktorá pôsobí aj vtedy, ak sa táto sviatosť udeľuje človekovi v bezvedomí. Pôsobenie Božej milosti je o to silnejšie, ak dotyčný má habituálny úmysel, to znamená, že v živote si vzbudil a neodvolal túžbu zomrieť ako veriaci, zmierený s Bohom.
Keď je už jasné, že dotyčný zomrel, vtedy kňaz nemôže vyslúžiť sviatosť pomazania chorých, ale do určitého času od okamihu smrti môže dať zomrelému podmienečné rozhrešenie. V prípade, že od smrti človeka uplynul dlhší čas, kňaz môže prísť do rodiny zosnulého na pastoračnú návštevu, ktorej cieľom je pomodliť sa za spásu jeho duše a povzbudiť pozostalých v nádeji na opätovné stretnutie s ním vo večnosti.
V situácii blížiacej sa smrti je dôležité aj sväté prijímanie, ktoré zomierajúci prijíma ako viatikum – pokrm na cestu do večnosti. Prijatie Eucharistie počas prechodu z pozemského do večného života má pre zomierajúceho osobitný význam, lebo z nej pramení nádej, že kto je Kristovo telo a pije jeho krv, obsiahne večný život a Pán ho vzkriesi v posledný deň.
Sviatosť pomazania chorých môže žiadať aj nepraktizujúci kresťan – ak si takýto človek želá vo chvíli smrti vyslúženie tejto sviatosti, alebo ak na odporučenie svojho okolia sa nestavia proti nej, je potrebné kňaza zavolať a požiadať ho o túto sviatosť. Sviatosť pomazania chorých Cirkev nevysluhuje iba tým, ktorí zatvrdilo odmietajú kňaza a vyslovene si neželajú vysluhovanie sviatostí v hodine smrti. Cirkev rešpektuje slobodné rozhodnutie každého človeka a nevnucuje sa. Boh môže vo svojom milosrdenstve dať každému svoju milosť, preto je potrebné aj takému človekovi hovoriť modlitbu ľútosti (do ucha, ak je v bezvedomí), čo môže urobiť každý veriaci, nielen kňaz. Takto si zomierajúci môže napríklad v poslednej chvíli vzbudiť ľútosť, hoci len vo svojej mysli, a tak aj naším pričinením môže zomrieť zmierený s Bohom.
Sviatostné pomazanie nemožno brať ako nejaký magický obrad, ktorý aicky zaručuje chorému uzdravenie. Pomazanie chorých je v prvom rade sviatosťou viery. Viera pohýna chorého prijať svoju časť utrpenia a splniť svoje poslanie v Cirkvi: upozorniť zdravých na podstatné a trvalé hodnoty, o ktoré sa treba starať, vyzdvihnúť pravdu, že len Kristovo umučenie a zmŕtvychvstanie, s ktorým sa spájame, môže zachrániť náš smrteľný život od prázdnoty a napokon obohacovať Boží ľud o zásluhy utrpenia.
Použitá literatúra:
ThDr. JOZEF KOREM, Katedra pastorálnej teológie, Teologická fakulta Košice, KN 2004; Dr. Karol Korper Prameň z Boha, 1998
Prevzaté z http://fara.ivanka.sk/pomazanie-chorych.html.